Je život človeka konečný alebo za určitých podmienok môže byť nekonečný? Skúsme sa logicky zamyslieť nad týmito dvomi možnosťami. Preskúmajme niektoré argumenty pre jednu aj druhú možnosť. Takže začneme prvou možnosťou.
Pozemský človek je duchovná
bytosť odetá do pozemského tela. Jej úlohou je rozvinúť svoju podstatu, ducha
do plnej živosti a krásy. Pozemský život je len malým krôčikom na ceste ducha
jeho životnými premenami. Ak sa jej podarí vyvinúť svojho ducha, tak sa navráti
do Raja a tam bude žiť tvorivý šťastný nekonečný život. V tomto
prípade je pozemská smrť iba premenou bytia na inú formu. Cieľom takéhoto
života je teda nekonečný šťastný život.
Na druhej strane je možnosť, že
život človeka končí pozemskou smrťou a po nej už niet žiadneho
pokračovania života človeka v akejkoľvek podobe. Najvyšším zmyslom
takéhoto života je posunúť o kúsok ďalej vývoj ľudského pokolenia,
samozrejme bez možnosti overenia, či sme ho posunuli správnym smerom. Väčšine
ľudí s týmto svetonázorom stačí ak založia rodinu,
vychovajú, zabezpečia deti a užijú si radosti pozemského života,
napríklad peniaze, či moc. Niektorí takíto ľudia si môžu povedať, že prežili
šťastný život. Iní šťastie za celý svoj pozemský život nenájdu. Všetci žili
pominuteľný život, ktorý ako verili pozemskou smrťou skončí a prežívať
šťastie ďalej za žiadnych okolností nie je možné.
Predstavte si teraz mladého
človeka, ktorý si začne uvedomovať svoju zodpovednosť za svoj život. Predložíme
mu tieto dve možnosti a skúsime odhadnúť ako by asi uvažoval pri výbere
jednej z nich:
„Mám dve možnosti, ktoré sa
navzájom vylučujú. Prvou možnosťou je, že uverím, že som duchovná bytosť ktorú
budem rozvíjať a oživovať. Budem sa musieť zriecť niektorých pozemských
radovánok, ktoré nepočítajú s pokračovaním života po pozemskej smrti. Nie
je možné orientovať sa súčasne na rozvoj duchovných cností aj ignorovať ducha
a budovať si len pozemské statky.
V pozemskom živote mi ostane veľké pole pôsobnosti, vrátane pozemských
radovánok, ktoré sú v súlade s rozvojom ducha. Odmenou za takto
prežitý život bude šanca, že môžem prežiť nekonečný šťastný život, ak existuje.
Stratou bude, že niektoré činnosti, ktoré idú proti rozvoju ducha nebudem môcť
robiť vôbec.“
„Druhou možnosťou je, že uverím,
že život je iba materiálny a úplne sa končí pozemskou smrťou. Nemusím sa
zaoberať nejakými cnosťami, Bohom, duchovnými zákonmi, napríklad siatbou
a žatvou, lebo nič také neexistuje. V živote sa mi naskytne oproti prvej možnosti širšie pole pôsobnosti. Musím
sa orientovať na úplné využitie tohto života, pretože nič viac nie je. Musím sa
pokúsiť prežiť šťastný život. Musím úzkostlivo dbať na smrť, lebo tým sa všetko
úplne skončí. Odmenou pri tejto voľbe je prežitie pozemského života bez
obmedzovaní duchovnými zákonmi. Možno budem mocný, slávny, bohatý, užijem si
všetky možné radovánky. Možno budem dokonca šťastný. Možnou stratou je
nekonečný šťastný život, ak existuje.“
Niektorí ľudia skúšajú aj strednú
cestu, ktorá ale nezabezpečí ani možnosť nekonečného šťastného života ak
existuje, ani maximálne využitie jedného pozemského života. Preto sa nedá
nazvať zlatou strednou cestou, ale pochabou cestou a zaoberať sa ňou
nebudeme.
Porovnajme ešte raz výhody
jednotlivých volieb: Možný nekonečný šťastný život, pričom musíme brať ohľad na
duchovné zákony – konečný, možno šťastný život, bez obmedzovania duchovnými
zákonmi. Porovnávame teda nekonečnosť s konečnosťou. Ak by existovala
minimálna možnosť pri rozhodovaní človeka, že nekonečný šťastný život existuje,
tak by sa musel rozhodnúť urobiť všetko preto, aby ho dosiahol. Prečo teda
dnešní ľudia nevolia smer k nekonečnému šťastnému životu? Buď sú nekonečne
hlúpi, ak vidia možnosť a nevyužijú ju alebo nevidia ani minimálnu možnosť
nekonečného šťastného života.
Opakujem: Ak teda vo svojom vnútri vidíte čo i len minimálnu možnosť nekonečného šťastného života, tak urobte všetko pre jeho dosiahnutie. Inak budete určite nazvaní nekonečne hlúpymi!
